American Psycho Story 1.

American Psycho Story.

By Bella and Elise. 


-„Bola som úplne normálne dievča ako každé iné, kým sa nestala jedna čudná vec. Bolo to možno preto, lebo ten debil a jeho neskrotné nervy ma už na začiatku viedli k bránke pekla. Vraj preháňam? Žiaden vzťah nemôže byť natoľko komplikovaný a mučiví, že by sa jemné, krehké a milé dievča zmenilo na psychopatickú mrchu? Fajn. Priznávam, že som nebola práve ukážkovým dievčaťom a nesplňovala som na sto percent všetky výborne vlastnosti, ale nikdy sa mi v hlave nezobrazovali  tak hrôzostrašné scény.“ 
„Teraz ti pustím hudbu. Dobre?“ Prehovorila, postavila sa a zamierila ku gramofónu. Odrazu sa v miestnosti plnej ticha rozoznela deprimujúca pieseň, ktorá ma zabíjala. Nevydržala som to. Moje oči sa zaplnili slzami, ktoré sa spustili po mojich trblietavých lícach až ku brade. 

-„Jessy! Okamžite sa vráť!“ Mučivým tónom v hlase na mňa zvrieskol a drsne buchol dlaňou po stene veľkej budovy. 
„Nechaj ma na pokoji! Nepotrebujem ťa! Rozumieš?! Nechcem aby si bol v mojej blízkosti!“ Zo slzami v očiach som mu od kričala počas môjho bezvýznamného úteku pred jeho týčiacim sa telom. 
„Povedal som ti že si moja! A čo je moje, to bude pri mne a nebude ma to zosmiešňovať a ponižovať!“ Naštvane mi šepol do ucha keď ma dobehol a silno ma schmatol za zápästie. Jeho horúci dych, ktorý vypúšťal na moju tvár spôsoboval moje pomalé upokojovanie spojené s ďalším návalom strachu. „Bež do auta, nemienim tu s tebou strácať ďalší čas..“ Prehovoril po pár minútach tichého státia na zasneženej ceste. Zo sklopeným zrakom som sa vymotala z jeho pevného zovretia a s miernymi slzami na lícach som nasadla na sedadlo spolujazdca. Vedela som čo bude nasledovať. Až veľmi dobre. Ten istý scenár ako posledný pol rok. Jeho nevinné pohľady na okoloidúce ženy, pevné zovretie volantu a neskrotný krik spojený z jeho silnými ranami na moje krehké telo keď sa dostaneme do nášho spoločného domu. Vždy som zastávala myšlienku, že človeka s ktorým trávime dvadsaťštyri hodín denne poznáme od základov. Až pokiaľ som sa nespojila s Hartom. 
„Môžeš láskavo vystúpiť z toho auta?!“ Bezcitným tónom na mňa zakričal Hart keď prechádzal pred kapotou auta. „Čo som mohla čakať..“ Bez prekvapenia som si zamumlala popod nos a otvorila som dvere na aute. S nevnímaním okolitého sveta som prechádzala po malom, kamennom chodníku do veľkého domu ktorý v noci vyzeral ako rôzne strašidelné domy  v Amerických hororoch. 
„Do pekla Jessy! To ti mám hovoriť všetko čo máš robiť?!“ Nechápavo prekrútil očami a hodil si do kúta sivo-oranžové tenisky. 
„Možno, keby mi dovolíš žiť vlastný život tak by si sa teraz nemusel štvať za také drobnosti! Nie som sopľavé decko aby si mi hovoril nastúp tam, otvor toto, vystúp teraz, zatvor dvere, najedz sa, rozkroč sa či choď spať do obývačky! Nebaví ma to! Všetko okolo teba ma nebaví Hart!“ V rýchlosti som zo seba vychrlila, hladiac mu na chrbát. 
„Zopakuj to!“ Opäť na mňa skríkol a bezcitne ma hodil o zelenkastú stenu. „Povedal som zopakuj to!“ Netrpezlivo prehovoril a zosilnil jeho stisk napriamený na môj krk. 
„Si tupec! Malý, debilný zbabelec ktorý nedokáže nič iné len hrať sa na bohvie akého frajera, pretože v skutočnosti si len ten ďalší hajzel chodiaci po tomto skurvenom svete.“ Zo zatajeným dychom som mu odpovedala po štipľavej facke, ktorá pristála na mojom líci. „Och, takže teraz ma opäť zbiješ aby si sa potom zasa doplazil?! Omyl! Teraz sa ide podľa môjho scenára, zlato!“ Tichým šepotom som dokončila svoj krátky monológ a slabo som ho od seba odsotila. Konečne.. Konečne ma pohltil ten neskutočný pocit uspokojenia, nadvlády a výsledného začiatku novej etapy. Mojej etapy..“ 

Moje oči sa otvorili, no veľa som toho nevidela. Slzy zahmlievali všetko naokolo a tak som si rukou prešla po očiach, čím som zmietla bledastú hmlu. Pani Raushová ťukla perom a zavrela svoj poznámkový blog. Až teraz som si uvedomila, že v miestnosti nehrá hudba. Pozrela som sa na svoje nohy, ktoré netrpezlivo lomcovali o trochu viac ako ruky.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa tichým hlasom.
"Moje skutočné ja odišlo. Už ďalej nepatrí ku môjmu telu." povedala som aj napriek obrovskej guči v hrdle, ktorá sa mi medzičasom vytvorila. Do izby vtrhol chlapík v bielom, vďaka ktorému sa naše sedenie zrušilo. Bez akýchkoľvek námietok som odišla do miestnosti, kde všetci sedeli a čakali. Každý deň sme sa tu večer zišli aby nás mohli spočítať. Keď sa toto divadlo skončilo, som odišla po čiernych schodoch až hore. Už som myslela, že spadnem, keď do mňa narazilo čiernovlasé dievča, no namiesto toho som sa zapotácala a spadla ku oknu. Rýchlo som sebou šklbla, čím som na zelenej záhrade znova zbadala tu ženu. Od strachu som ledva dýchala ako na mňa hľadela cez čiernu kapucňu..

-Zdravíme! :) Pre informáciu, sme dve rozličné dievčatá ktoré sa písaniu príbehov venujú už rok na svojich blogoch. A keďže nás to baví a myslíme si, že dokopy dokážeme napísať niečo čo by mohlo aj Vás baviť, tak to teda skúšame. Čo hovoríte? Bude sa Vám to páčiť a budete to čítať? :) Vaše názory do komentára poprosíme! :)